Dnes je prvý advent. Ani by som nepovedala, pozorujúc robotníkov v oranžových vestách, ktorí už od rána intenzívne budujú novú bytovku za mojimi oknami.

Je kríza, stavať treba. Čo na tom, že hneď vedľa stojí ešte poloprázdna bytovka s množstvom nepredaných bytov. Čo na tom, že aj títo robotníci by možno nedeľu chceli tráviť so svojimi rodinami. Ich sa v diskusii o zákaze nedeľného predaja ešte nikto nezastal. Je životne dôležité, aby sa stavalo aj v nedeľu? A aby rušili tých šťastlivcov, ktorí majú v nedeľu voľno, rámusom žeriavov, bagrov a zbíjačiek?

Spravodlivý hnev ochrancov rodinného života predavačiek je však slepý voči porušovaniu nedeľného pokoja ostatných rodín.

Dnes je teda prvý advent.  Hoci,  súdiac podľa všadeprítomných vyzdobených stromčekov a Santa Clausov by som povedala, že nie advent, ale priam Vianoce už vypukli asi pred dvomi mesiacmi, tesne po začiatku školského roku.

Kedysi blížiace sa Vianoce prezrádzali iba decentné dekorácie vo výkladoch obchodov – sklenené vianočné gule, zavesené na „chlpatých“ reťaziach.

Za socíku sa u nás advent nejak veľmi na verejnosti neprejavoval. Vlastne prvýkrát som zažila „pravý“ advent v NDR. Školský spevácky zbor pripravoval adventný koncert oznamujúci, že onedlho prídu Vianoce. V Berlíne mala snáď každá škola svoj zbor. Dokonca sa hudobná výchova učila aj na stredných školách.

V meste bol vianočný trh s jabĺčkami v čokoláde a praženými mandľami a kolotočmi.  Na stoloch u kamarátov trónili vence so štyrmi sviečkami rôznej výšky, lebo sa zapaľovali postupne – na prvý advent jedna a až na štvrtý advent všetky štyri. V oknách svietili sviečkové oblúky z Erzgebirge (Krušných hôr) a z fajok bafkali drevení Luskáčikovia.

Dnes už je to bežné aj u nás, ale kedysi, keď sme okolo Vianoc prekročili autom hranice, okná na československej strane boli podstatne pochmúrnejšie, než na strane NDR.  Táto výzdoba mala v sebe čosi magického. Drobné svetielka v čiernej tme akoby nám chceli pozdvihnúť náladu a naznačiť, že aj v tej najväčšej tme sa nájde aspoň nejaké malé svetielko.

Menej je niekedy viac. V prípade vianočnej, či predvianočnej výzdoby to platí dokonale. Mozgy nám masírujú tak intenzívne, že keď Vianoce naozaj prídu, tak si človek aj vydýchne, že konečne bude chvíľu pokoj od Jingle Bells a neustáleho omieľania prázdnych fráz o sviatkoch pokoja, lásky a šťastia.

Dajte pokoj s otravnou mozgovou masážou, čo všetko musíme mať a darovať blízkym, a budeme šťastní. Láska sa aj tak kúpiť nedá.