Milujem slovenské jedálne lístky. Buď ponúkajú kuracie a morčacie prsia na pocitovo 28 spôsobov, alebo sú pokrmy zahalené rúškom „tajomstva hradnej panej“.

V typickom slovenskom jedálnom lístku je často uvedené nejaké vzletné meno, ktoré potom treba v zátvorke „dovysvetliť“. Bývajú to zbojnícke pochúťky, čokoľvek odvodené od Jánošíka alebo od iných postáv. Niekde dokonca v časti „zeleninka“ ponúknu aj kuriatko.

Nepochodila som síce nejaké veľké množstvo reštaurácií vo svete, ale nespomínam si na také poetické názvy, ako nachádzam u nás doma. Myslím, že to je kultúrne špecifikum, na ktoré by sme mali byť hrdí. Veď posúďte sami – keď vám v talianskej reštaurácii ponúknu nejaké cestoviny „bolognese“, presne viete, akú omáčku dostanete. V pravom viedenskom rezni budete očakávať teľacie mäso a snáď najslávnejšia thajská polievka „tom yam“ tiež chutí všade na svete rovnako.

Zato Jánošíkove hocičo, či jedlá hradnej panej budú chutiť všade po svojom.

Slovenské jedálne lístky mám rada ešte aj z iného dôvodu. Milujem ich preklady. A aby sme sa nepochopili nesprávne, nechcem nikoho zhadzovať. Podľa mňa je úžasné, že tie preklady vôbec existujú. Aj keď občas s chybami a občas vyludzujúce úsmev. Skúste si o preklad požiadať vo Francúzsku. A aké iné, než anglické jedálne lístky by človek mohol očakávať v takej Británii, či v USA. Nemyslím si ani, že jedálne lístky musia prekladať vyškolení prekladatelia. Tí majú „serióznejšej“ práce dosť.

Práve naopak, myslím, že tieto „preklady“ jedálnych lístkov skutočným prekladateľom pomáhajú. Poukazujú totiž na to, že na dobrý preklad nestačí slovník alebo strojový prekladač.  Stroj alebo „prekladateľ“ zoberú prvé slovo zo slovníka, a tak sa z „husárskej pochúťky“ na tanieri stane „husársky kúsok delikatesa“. (podľa slovníka Lingea je „tour de force“ – „husársky kúsok“)