Objavila som úžasnú knihu. Možno ste sa s ňou už stretli, ak nie, odporúčam.

Na rozdiel od Stručného etymologického slovníka slovenčiny, okolo ktorého sa minulý rok rozpútala priam propagačná hystéria, o knihe Úskalia a slasti jazyka od Pavla Branka som nikdy nepočula, hoci vyšla už v roku 2015.

Keď som do knižky nahliadla, nemohla som uveriť vlastným očiam. Autor si žartovne doberal mocnú predponu „po“ (pocítiť, neznamená opakovane cítiť, hoci pobúchať znamená viackrát udrieť…).  O niekoľko strán predtým sa zamýšľa nad úžasnými slovami „vydohodnúť“, „dovybaviť“, „rozanalyzovať“ …

Viackrát sa venuje aj „slovgličtine“, prieniku čechizmov, a dovoľuje si mať odlišný názor než naši jazykovedci, ktorí často urputne bránia „panenstvo“ slovenčiny (panenstvo je výraz autora). Slovenčina je podľa neho ako jazyk dostatočne „pevná v kolenách, než aby jej identitu mohli rozkývať relikty z dávnejších vrstiev či akvizície z nových, ktoré jazyky dnes celosvetovo musia integrovať“.

Zastáva sa hovorového jazyka, posvietil si aj na spisovnosť a údajné slangové výrazy.

Ešte som nestihla celú knihu prečítať, ale ani neviem, ako som zhltla prvých 50 strán a už sa teším na kapitoly s názvami: Slovenčina je jazyk výmyselný, huncútsky, figliarsky – a nelogický, alebo: Keď sa hráme so slovami, či: Ako slová smradnú, a asi najviac na: Kto to preložil?

Kniha je vlastne súborom fejtónov, ktoré vychádzali v časopise Romboid, a reaguje na to, ako sa dnes používa slovenčina. V našom každodennom jazyku sa občas objavia zvláštne slová, zvraty (či zvratky?), konštrukcie a iné divotvornosti.

Keby bola kniha povinným čítaním aj pre školákov, asi by im dala viac než suché bifľovanie poučiek. Priblížila by im jazyk ako náš živý organizmus, ktorý si spoločne tvoríme na náš obraz. Rozhodne bude prínosom pre každého, kto sa jazykom živí. Či už ako prekladateľ, alebo ako autor. Je plná úžasných zamyslení nad úskaliami a slasťami slovenčiny.

 

Majú ju v Martinuse : Úskalia a slasti jazyka

Úskalia a slasti jazyka