Originálne video z rozhovoru je tu : https://youtu.be/VP7La2bkOMo, ja som si dovolila urobiť prepis. Aj keď nie je úplný, vynechala som len nepodstatné veci, a miestami som ho trochu štylisticky upravila.

Moderátor: Pán Streeck, tá štúdia, o ktorú sa teraz snažíte, a o ktorej hovoríte, že sa mala urobiť podstatne skôr, čo v nej presne robíte, a keď hovoríte, že ste vedec, ktorý v tejto krajine videl vôbec najviac pacientov s Covid 19, čo ste vlastne videli, aké priebehy choroby, ako vážne treba chorobu brať a ako sa na druhej strane skôr či neskôr musíme aj uvoľniť, lebo sa jednoducho musíme naučiť s ňou aj existovať, pretože nemá zmysel ľudí od rána do večera strašiť. 

Streeck: No vzniklo to tak, že nás úrad zdravotníctva v Heinsbergu (prvé veľké ohnisko nákazy v Nemecku, pozn. prekl.) poprosil, či by sme mohli nejaký čas robiť diagnostiku, čiže skonštatovať, či je tam infekcia Covid 19 alebo nie. V Heinsbergu sme išli z domácnosti do domácnosti a pýtali sme sa ľudí, aké majú symptómy. Pýtali sme sa, ako sa prípadne mohli nakaziť, aké lieky berú, akú majú anamnézu. Robili sme stery a brali sme vzorky krvi. Zároveň sme robili stery z prostredia, takže sme testovali, či je vírus napríklad na kľučkách, vo vzduchu, na toalete, na mobile, na diaľkovom ovládaní, robili sme stery aj mačkám. Viacero dní sme teda išli od domu k domu a rozprávali sme sa s ľuďmi. A jeden výsledok z výskumu, ktorý sme už aj zverejnili v tlači je, že prakticky všetci hovorili o tom, že stratili čuch a chuť. Trvá to niekoľko dní a potom sa im zmysly vrátia, čiže nie je to trvalá strata, ale bol to symptóm, ktorý predtým ešte nebol zaznamenaný.

M: A kedy sa vyskytujú tie symptómy?

S: No, nevieme to presne, ale myslíme si, že je to skôr ku koncu ochorenia. Sú aj ďalšie správy, napríklad z Iránu, ktoré hovoria o tom, že v niektorých prípadoch sú napadnuté iné nervy, napríklad ušné – niektorí hovoria aj o krátkodobej hluchote. Ale tieto zmysly sa vrátia. No my sami sme tieto symptómy nepozorovali, nezistili sme nejakú hluchotu, len stratu chuti a čuchu. 

M: Keď hovoríte, že ste všade robili stery, aj na mačkách – kde je teda najviac vírov? To je obrovská téma pre mnohých ľudí a máme rôzne protichodné informácie

Čo nám môžete záväzne povedať?

S: No, žiadna mačka nebola pozitívne testovaná na Covid 19. Zaujímavé bolo, a to bolo pod vedením hygienikov, ktorí sa v tom veľmi dobre vyznajú, že sme síce dokázali prítomnosť vírov na kľučkách alebo na umývadle, na toalete, a tieto stery sme vzali na virológiu a chceli sme ich kultivovať. Chceli sme sa pozrieť, či ten vírus dokáže rásť, či je infekčný. A to sa nám nepodarilo, čiže to znamená, že sme tam dokázali RNA mŕtvych vírusov. Ale žiadny živý vírus. 

M: Čiže, keď niekto siahne na kľučku alebo na ovocie v supermarkete, na mačku alebo na mobil, alebo hocičo, to teda v zásade nie je nebezpečné?

S: No to si práve chceme podrobnejšie preskúmať v tej novej štúdii, ktorú teraz plánujeme. Chceme urobiť reprezentatívne náhodné kontroly aj v tejto oblasti, aby sme naozaj presne vedeli povedať, kde je vírus, kde nie je vírus, ale na základe doterajších výsledkov to podľa mňa vyzerá tak, že kľučka je infekčná iba vtedy, ak predtým niekto zakašľal do ruky, siahol na kľučku a potom niekto na ňu siahne.

M: Potom…, čiže ako dlho sa tam udrží vírus?

S: No, takáto časová štúdia sa ešte dobre nikde neurobila a nevieme to presne, ale boli sme v domácnosti, kde žilo mnoho veľmi infekčných osôb, a napriek tomu sme zo žiadneho povrchu nezískali žiadny živý vírus. 

M: To je teda dobrá správa. Čiže zachovanie odstupu, nepribližovať sa k ľuďom, nerozprávať sa s niekým dlho veľmi zblízka a umývať si ruky, to nám naozaj pomôže. 

S: O tom som presvedčený a tu vidím aj trochu problém v našej doterajšej diskusii, že veľa hovoríme o špekuláciách a modelových výpočtoch a stačí, aby jeden faktor v takejto matematickej rovnici nebol správny a všetko to spadne ako domček z karát. A myslím si, že práve toto treba, zbierať údaje a vytvoriť fakty, aby sa aj na základe faktov dali urobiť nejaké odporúčania a na základe faktov dali prijať nejaké rozhodnutia. 

M: A Inštitút Roberta Kocha, skúmali to v Heinsbergu aj oni?

S: Nie, to ma tiež prekvapilo, že nie. My sme boli zatiaľ zdržanliví, mysleli sme si, že je to úloha najvyššieho úradu na spolkovej úrovni, pretože oni nám dávajú aj odporúčania, napríklad k diagnostike, koho testovať, koho netestovať, no a keď som sa dozvedel, že Inštitút Roberta Kocha tú štúdiu nerobí, ani neplánuje, tak som to ako virológ považoval prakticky za svoju povinnosť. Takúto štúdiu treba urobiť, aby sme pre politikov, ale aj pre občanov našli nejaké odpovede 

M: Ja sa teraz snažím čítať medzi riadkami a mám pocit, že hovoríte, že miestami príliš rýchlo prijímame rozhodnutia na základe faktov, ktoré neboli naozaj overené, a ak by som to ešte vyšpičkoval, že tento shutdown, čiže zastavenie verejného života, to bolo podľa vás príliš rýchle? Povedali by ste, že to je niečo, o čom sa ešte musíme pozhovárať, či to tak bolo správne? 

S: S odstupom času sa vždy dá povedať, že áno, vedel som to lepšie, ale keď prišiel ten moment, že sme vo veľmi krátkom čase prijímali jedno opatrenie za druhým… Neviem, ako to začalo, ale najprv boli odrieknuté veľké podujatia, potom sa zatvorili školy a potom prišlo obmedzenie vychádzania. A k tým obmedzeniam vychádzania som už vopred hovoril, že treba vyčkať, čo sa udeje. Vírus nepočúva politikov, ani nikoho iného, a neprestane ľudí infikovať. A predovšetkým, výsledok toho, čo schválime dnes, uvidíme až o dva týždne. Teraz teda možno začíname vidieť výsledky tých prvých opatrení, no nevieme to isto, ale vírusu treba nechať aj čas, aby sme videli dlhodobé výsledky, a aby sme vedeli posúdiť, čo funguje, čo nefunguje. Za rovnako nesprávne by som považoval, keby sme teraz všetko ihneď vrátili späť a povedali, že všetko fungovalo. Teraz sme v tejto situácii a musíme sa pozrieť aj na to, ako môžeme vírus, resp. miery nákazlivosti usmerniť. 

M: A čo by ste teda boli urobili, nechali by ste to tak? Lebo na jednej strane, krajiny v juhovýchodnej Ázii, ktoré sa veľmi rýchlo snažili zistiť, kde sú infekcie, kde sa hýbu ľudia, vrátane meraní teploty, vrátane rúšok na tvári… tam to relatívne rýchlo dostali pod kontrolu. Mali sme to tak urobiť aj my? Čo by ste boli navrhli? 

S: No, myslím si, že to, čo urobila Južná Kórea, bola dobrá cesta, čiže veľa testovať, a keď našli nejaký klaster, kde boli testy pozitívne, tak sa tam hneď robili obmedzenia, ale nebolo obmedzené vychádzanie v celej krajine. Jednoducho sa sledovali kontakty a potom sa testovali tie a tam sa robili obmedzenia. To bola podľa mňa veľmi dobrá stratégia a stratégia, ktorá by bola schodná aj pre krajinu ako je Nemecko, pretože máme tie možnosti.

M: Lebo mám možnosti toľko testovať? 

S: Áno, nebezpečenstvo pri tomto víruse je, keď sa dostane do nemocnice, do domovov dôchodcov alebo domovov s opatrovateľskou službou. To vidíme na príklade vo Wolfsburgu, Würzburgu, alebo v Taliansku.

M: To teraz vlastne stále počúvam, že Taliani si uvedomili, že práve kliniky boli miestom, kde sa vírus na začiatku tak namnožil, lebo nebolo jasné, s čím majú do činenia.

S: Áno, a tým sa musíme zaoberať. Musíme sa zamyslieť, ako tú časť obyvateľstva, pre ktorú je vírus naozaj nebezpečný, čo najlepšie chrániť, ako zamedziť šíreniu medzi nimi. Mohli by sme si trebárs predstaviť, že napríklad ošetrovatelia alebo všetci zamestnanci, ktorí sú v domovoch dôchodcov a podobne, sa budú raz za 4 dni, či raz za 7 dní testovať. Môže sa to robiť takým hromadným postupom, ako sa to robí v transfúznej medicíne, že sa konzervy krvi všeobecne testujú na HIV alebo hepatitídu a to sú postupy, s ktorými sa virológovia či transfúzni lekári zaoberajú denne. Je to použiteľné, aby sme zabránili šíreniu vírusu práve v takýchto opatrovateľských zariadeniach. Je teda množstvo nápadov, ktoré treba rozvíjať a podieľajú sa na tom mnohí experti, nielen jednotlivci.

M: Keď hovoríte, že mnohí experti, nielen jednotlivci, pre mňa táto kríza má aj svoju tvár, teda je to najmä tvár profesora Drostena, virológa z kliniky Charité. Považujete v tejto súvislosti za chybu, že sa nespoja všetky tie múdre hlavy, pretože každý má aj svoje ťažisko, že by teda vznikla taká rada expertov, bola by to bývala lepšia cesta?

S: Áno pána Drostena si veľmi vážim, je to dobrý kolega a veľmi si vážim jeho názor. Nie bezdôvodne je šéfom národného referenčného centra pre koronavírusy, preto je aj prvým poradcom v tejto veci. To je absolútne správne. Ale každý virológ pracuje inak, asi si to už aj obyvateľstvo všimlo. No a pán Drosten pracuje so zameraním na vírus, vychádza teda z vírusu a zaoberá sa tým, čím je ten vírus zvláštny, ako sa dostal z netopiera na človeka, ako sa šíri. Moja práca je skôr taká, že sa pozerám na to, čo vírus robí s človekom, ako reaguje imunitný systém, ako vyzerá klinický obraz. A trochu je aj škoda, že vláda k tomu pristupuje tak monotematicky.

M: Čiže nejaký okrúhly stôl všetkých virológov alebo výmena poznatkov s Číňanmi, niečo také neexistuje?

S: Žiaľ, zatiaľ nič také nemáme. Začalo s tým teraz Spolkové ministerstvo školstva… že by mala vzniknúť nejaká širšia sieť výskumníkov.

M: Prichádza to už neskoro? To, čo práve zažívame, aj vy to spomínate, že nehovoríte ako virológ, ale občan tejto krajiny, že to má obrovský vplyv na existenciu mnohých ľudí, že sa musíme naozaj urgentne zamyslieť nad tým, ako to má pokračovať, pretože, ak to budeme dlho takto naťahovať, tak život a svet potom bude iný.

S: No ja som virológ a sedím tu ako virológ, nie ako odborník na ekonomiku alebo etiku. Ale, samozrejme, mám aj svoj osobný názor na jednotlivé opatrenia, a viem, čo znamenajú, aj z pohľadu lekára, pretože aj tam sa zaoberám otázkami etiky. Ak teraz hovorím ako občan, tak si myslím, že aj pre hocikoho iného, aj pre zástupcov hospodárstva, je dôležité zvážiť, kde sú naše vlastné hranice. A moja hranica je tam, kde už nemám nejaké odborné poznatky. Ale mali sme už do činenia s mnohými vírusmi, a vidím, čo takýto zákaz vychádzania robí s ľuďmi. Tiež mám priateľov, ktorí si kladú otázku, či potom ešte budú mať prácu, alebo priateľov, ktorí nevedia, či dlhodobo budú ešte schopní platiť nájomné. A vo vzťahu k iným vírusom a k iným epidémiám, ktoré sme už mali, to považujem za dosť drastické obmedzenie. Neviem to posúdiť, ale bol by som si prial, že keď sa prijíma takéto opatrenie, tak sa nereaguje okamžite prudko, ale spoločne sa zamyslíme nad tým, kam sa chceme dostať. Našou hranicou je kapacita nemocníc. Nie je to počet infikovaných. Ale nikdy sme nepočuli, že čo je vlastne nejaká naša vodiaca čiara, čo je naším cieľom – je 1000 infekcií za deň priveľa? Je to 100 infekcií za deň? Alebo jedna? Úplne zamedziť tomu nedokážeme, a teda namiesto toho, aby sme počítali, koľko máme nových nakazených, musíme počúvať lekárov z intenzívnej medicíny a povedať, tu je naša hranica. Samozrejme, je tam istý časový posun, ale v konečnom dôsledku to oni vedia najlepšie posúdiť, aké opatrenia sú vlastne správne. 

M: Čiže pomaly sa treba zamýšľať aj nad istou stratégiou, ako z toho von.

S. Ja ako občan to považujem za nesmierne dôležité. 

M: Ako by mohla vyzerať, to je veľká otázka, ako sa zas dostať z tejto situácie.

S: A práve preto sme iniciovali túto štúdiu, aby sme vytvorili fakty, aby sme mohli povedať, že máme takéto percento neidentifikovaných infikovaných, toľko a toľko bolo infikovaných a takáto je miera úmrtnosti, môžeme sa pozrieť na to, aké sú vlastne spôsoby nákazy, a tam, kde to naozaj má zmysel, zamedziť alebo vyhnúť sa takýmto možnostiam nákazy. A sú oblasti, kde nemá zmysel zamedzovať, alebo je možné opatrenia uvoľniť. Napríklad sme nepočuli o žiadnej nákaze v kaderníckom salóne, ale kaderníctva sú zavreté. 

M: No teraz konkrétne, aj pri obchodoch, ja nechápem, že v supermarkete dokážeme minimalizovať riziko, pretože ľudia spolupracujú a držia si odstup. Prečo by to nefungovalo, napríklad, v obchode s odevmi, ja tomu nerozumiem, a vy? 

S: No ja som sa práve v maskérni zamýšľal nad tým, že vlastne neviem, či vôbec takýmto spôsobom došlo k nejakým infekciám. Pre mňa ako vedca a virológa je dôležité, aby sme sa v konečnom dôsledku vrátili k tomu, čo vieme a čo nevieme. A vieme celkom dobre, že to nie je kontaktná infekcia, čiže dotýkanie sa kľučky, počítača, atď., nie je spôsob prenosu. Ale vieme, že keď budeme blízko seba tancovať a zabávať sa, že tam dochádza k mnohým infekciám. No teraz musíme nájsť tie stupne medzi tým, kedy dochádza k infekcii a kedy nedochádza k infekcii. A to nás v konečnom dôsledku musí viesť pri tom, keď budeme niektoré z opatrení zas rušiť. 

M: Povedali ste, že vírusu treba nechať aj čas. To je to, čo robí momentálne Švédsko? Oni si idú vlastnou cestou apelujú na vlastnú zodpovednosť. Čo to vlastne Švédi robia?

S: Myslím si, že to čo Švédi robia, je v súčasnom politickom prostredí celkom odvážne, pretože každá iná vláda pristupuje k tomu podstatne drastickejšie. Ale, podľa mňa to vôbec nerobia až tak nesprávne, pretože vieme, ako sa vírus prenáša, čiže si vyžaduje blízkosť a čas s infikovanou osobou. Keď napríklad sedíte blízko pri niekom a rozprávate sa, môže pri rozprávaní vyletieť kvapôčka slín, a tak môže dôjsť k nákaze. A Švédi radia nechať si odstup, nebyť vo veľkých skupinách, ale ten bežný život ide ďalej. Apelujú na hygienu rúk a na to, aby ľudia dávali na seba pozor. Ak sa niekto cíti chorý, mal by ostať doma. Ja tiež neviem, čo sa udeje. Čísla nakazených nepoznám, a pretože to boli tiež len nejaké nedávne rozhodnutia, nemôžem seriózne povedať, že teraz to tam o toľko a toľko narastie alebo klesne, pretože to sú prognózy, ktoré nemôže žiadny virológ vysloviť. Ale nepovažujem to za nesprávne, že sa Švédi uberajú touto cestou

Newsletter

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.