Štvrťstoročie

Hoci je to dnes presne 25 rokov, odkedy začal platiť môj živnostenský list, pamätám si vtedajšie pocity veľmi jasne. Konečne som bola naozaj dospelá, pani podnikateľka. Svet len čakal na to, akú doňho urobím dieru. 

Verná rakúsko-uhorskej byrokratickej tradícii som si ihneď zadovážila firemnú pečiatku a opečiatkovala všetky slovníky. Asi nikdy predtým, a možno ani nikdy potom, som sa necítila tak dôležito. 

Pritom živnostenský list na preklady a tlmočenie v tej dobe mohol získať ktokoľvek.

Až od roku 2007 sa ohlasovacia živnosť zmenila na viazanú a dnes už sa nemôže len tak hocikto titulovať prekladateľ či tlmočník. Slovensko je jednou z mála krajín, ktoré toto povolanie regulujú. Aj keď, nie až tak prísne. V podstate stačí zložiť štátnu jazykovú skúšku, prípadne sa preukázať, že ste 10 rokov nepretržite žili v krajine, kde sa daným jazykom hovorí. 

Keď som si tento študijný odbor na jeseň roku 1989 vyberala, mala som veľmi matné predstavy o tom, čo je náplňou práce tlmočníka. Ale chcela som cestovať. Nemohla som ani tušiť, že kým skončím školu, bude cestovanie neporovnateľne jednoduchšie. Síce, dnes máme vlastne zas zatvorené hranice. Pevne verím, že to nebude nadlho. 

Štvrťstoročie. Koľko ľudí má to šťastie, že môže vyštudovať svoj vysnívaný odbor a 25 rokov sa v ňom realizovať? Ľutujem len to, že som si nepísala tlmočnícky denník. Hoci by som nikdy nemohla svoje zápisky zverejniť, lebo profesionálny tlmočník na stretnutiach tlmočí a po stretnutiach mlčí, predsa len ma mrzí, že mi v pamäti utkveli už len tie najvýraznejšie osobnosti –  korunované hlavy a iné hlavy štátov, premiéri, generálny tajomník OSN, Dalajláma…

Najlepší pocit mám aj tak zo stretnutí bežných ľudí, ktorí si ma zavolajú opakovane nie preto, že tak káže protokol, ale preto, že im naozaj pomáham komunikovať.