Minulý týždeň začal tým, že mi „rupli nervy“ a hodila som flintu do žita. Teda chcela som, ale nakoniec mi kolegovia nedovolili iba tak hodiť uterákom (lebo v angličtine sa nehádže flinta do žita, tam sa hádže uterák – „throw in the towel“).

Uteráková fráza, samozrejme, pochádza z boxerského ringu, kde môžete hodiť uterák, ak už máte pocit, že ste dobojovali. Importovali si ju aj Nemci – „das Handtuch werfen“ je to isté v „čierno-červeno-zlatej“.

V Nemecku vám budú rozumieť, aj keď hodíte flintu do žita – „die Flinte ins Korn werfen“. Takto postupovali kedysi vojaci, ktorí už nechceli ďalej bojovať, odhodili pušku v poli a zutekali. Možno utekali smerom na východ a priniesli si so sebou aj túto frázu, ktorá u nás zdomácnela.

Takí Francúzi totiž hádžu buď špongiou – „jetter l’éponge“, alebo za sekerou, ktorá im padla do vody, hodia aj poriskom „jetter la manche après la cognée“.

Švédi pre istotu hodia do jazera rovno celú sekeru – „kasta yxan i sjön och gå landsvägen“ a poberú sa po ceste preč.

Podobné uteráko-vrhačské pocity vo mne prevládli, keď som ráno v nedeľu videla, ako sme „vyšli s farbou von“. Naše „true colours“, respektíve farby, ku ktorým sme sa priznali (Farbe bekennen), sú celkom pestré, ale nemali by sme nad sebou lámať palicu – lebo v nemčine sa palica lámala ako „den Stab über jemanden brechen“ a to v prípade, že sudca odsúdil páchateľa na trest smrti. Vtedy zobral palicu, zlomil ju odsúdencovi nad hlavou a takú polámanú hodil k nohám.

Nevzdávajme to, bude ako nebolo.