V poslednom čase sa s nimi akoby vrece roztrhlo – s ľuďmi, ktorí sa v nemčine označujú aj ako „Rattenfänger“ – potkaniari.

V mestečku Hameln sa v 13. storočí premnožili potkany. I prišiel potkaniar a sľúbil, že mestečka od potkanov oslobodí. Zapískal na píšťalke a potkany ho poslušne nasledovali až do svojej záhuby v rieke. Občania však odmietli zaplatiť potkaniarovi odmenu, nuž odišiel s dlhým nosom. Pri svojej druhej návšteve mestečka sa pomstil lakomým obyvateľom tak, že na zvuky svojej píšťalky nalákal všetky deti a mladých ľudí, ktorých navždy odviedol do neznáma.

V modernej nemčine sú potkaniari (Rattenfänger) tí, ktorí ľúbivými slovami manipulujú masy a navrhujú „jednoduché“ riešenia. V Európe o nich nie je núdza už dlhšie a po parížskom piatku trinásteho ich počuť ešte viac.

Aj angličtina má svojich potkaniarov – hovorí sa im buď „rabble-rouser“ (rabble je zberba, čvarga, dav a rouse je rozvášniť, vyburcovať), teda burič más alebo alternatívne „firebrand“ – jednoducho štváč.

Vo francúzštine som žiadne takéto írečité výrazy nenašla, iba elegantného „demagogue“, čo je aj „náš“ demagóg.

Demagóg bolo v antickej gréčtine slovo pozitívne, vychádza z toho, že ľud „démos“ potrebuje „agogos“ vodcu. Až prišiel jedného dňa istý Hyperbolus a už meno napovedá, že mal asi sklony preháňať. Svojmu ľudu vládol iba silou svojich slov a vtisol slovu demagóg negatívnu pečať.