Tak sme mali v Rači vinobranie. Ako už býva tradíciou, pršalo a zmokli sme. Ale ešte než sme zmokli, tak sme sa mohli  nadýchať výparov prepáleného oleja, v ktorom sa škvarili placky, cigánske, klobásky a tak podobne. A, samozrejme, nechýbal trdelník. Ten pravý, skalický, ktorého dobré meno od roku 2007 chráni aj Európska únia.

No to by nebola krotiteľka, aby nešpekulovala nad slovami – a práve špirálovitý trdelník rozkrútil moje mozgové závity. Čosi sa mi zamarilo, že trdelník vlastne má aj nemecký názov, a síce „Baumkuchen“ – teda akýsi stromový koláč. Slovo dalo slovo, wikipédia ešte viac slov a zistila som, že ten „náš“ trdelník, je vlastne pôvodne maďarský Kürtöskalács a pochádza zo Sedmohradska. A odtiaľ sa rozšíril do polovice Európy. Dokonca aj Švédi majú chránené geografické označenie svojho „Spettekaka“ (švédskeho trdelníka).

Rovnako ani haruľa (či zemiakové placky) nie sú nič výnimočné, pečú sa v Nemecku, Anglicku, Írsku, Maďarsku, Bielorusku, Švédsku …. spomínam si na „kultúrny šok“, keď mi v školskej jedálni v Nemecku naservírovali zemiakové placky s jablčným pretlakom (na sladko! barbari).

Jedine lokše by sme mohli vydávať za akési slovenské špecifikum, keďže som sa k žiadnemu cudzokrajnému receptu na „lokshe“ nedopátrala. Neviem teda, akú má lokša etymológiu, jediné vzdialene sa podobajúce slovo je židovské „latkes“, lenže to sú placky zo surových zemiakov.

Nech už je to s lokšami akokoľvek – dávajte si na hodoch pozor, aby vám namiesto 10 zaplatených nedodali iba 6.

Dobrú chuť.