Treba cestovať, lebo cestovanie oči otvára.

Vedel to už svätý Augustín a po ňom si to vzali k srdcu aj šľachtici, ktorí od čias renesancie museli na záver štúdií povinne absolvovať Grand Tour – veľkú cestu po Európe.

Pôvod má táto šľachtická zábavka v Anglicku, ale rýchlo sa dostala do módy aj na druhom brehu Lamanšského prielivu. Na svojich potulkách sa mladí šľachtici mali zoznámiť s kultúrou, mravmi, zlepšiť sa v jazyku, nadviazať kontakty do budúcnosti – bol to akýsi predchodca programu Erasmus.

Aj remeselníci mali svoj „výmenný program“ – tovariši museli niekoľko rokov stráviť v dielňach iných majstrov a v iných mestách. Možno sa potom menej stávalo, že keď prišli majstri niečo do domu urobiť, ako prvé ofrflali robotu majstrov, ktorí tam boli pred nimi 🙂

Vandrovka (z nemeckého slova „wandern“ – putovať) mala aj svoje oficiálne náležitosti – vandrovný list a neskôr vandrovnú knižku.

S príchodom železnice, a teda masovo dostupného cestovania, stratila Grand Tour svoju exkluzivitu a upadla do zabudnutia.

V našom storočí sa z cestovania stal aj životný štýl, jeho vyznávači, digitálni nomádi, môžu vďaka všadeprítomnému internetu pracovať naozaj odkiaľkoľvek. Niekedy im trochu závidím, preto si nejaké to vzdelávacie cestovanie doprajem každý rok.

 

Orient und Okzident

Newsletter

Komentáre

  1. Michal ()

    V Hannovere je pri Marktkirche na zemi značka, na ktorú sa vandrujúci učni museli pri svojej puti postaviť, aby mohli potvrdiť, že v Hannoveri boli. Len z tohoto miesta je vidieť veže štyroch starých kostolov (z úrovne terénu, samozrejme). Ak budete prechádzať Hannoverom, nezabudnite sa tam postaviť, inak sa návšteva Hannoveru neráta 😀

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.