Treba cestovať, lebo cestovanie oči otvára.
Vedel to už svätý Augustín a po ňom si to vzali k srdcu aj šľachtici, ktorí od čias renesancie museli na záver štúdií povinne absolvovať Grand Tour – veľkú cestu po Európe.
Pôvod má táto šľachtická zábavka v Anglicku, ale rýchlo sa dostala do módy aj na druhom brehu Lamanšského prielivu. Na svojich potulkách sa mladí šľachtici mali zoznámiť s kultúrou, mravmi, zlepšiť sa v jazyku, nadviazať kontakty do budúcnosti – bol to akýsi predchodca programu Erasmus.
Aj remeselníci mali svoj „výmenný program“ – tovariši museli niekoľko rokov stráviť v dielňach iných majstrov a v iných mestách. Možno sa potom menej stávalo, že keď prišli majstri niečo do domu urobiť, ako prvé ofrflali robotu majstrov, ktorí tam boli pred nimi :)
Vandrovka (z nemeckého slova „wandern“ – putovať) mala aj svoje oficiálne náležitosti – vandrovný list a neskôr vandrovnú knižku.
S príchodom železnice, a teda masovo dostupného cestovania, stratila Grand Tour svoju exkluzivitu a upadla do zabudnutia.
V našom storočí sa z cestovania stal aj životný štýl, jeho vyznávači, digitálni nomádi, môžu vďaka všadeprítomnému internetu pracovať naozaj odkiaľkoľvek. Niekedy im trochu závidím, preto si nejaké to vzdelávacie cestovanie doprajem každý rok.
