Toto slovo u mňa vždy vyvoláva spomienku na Tumba z Mysu Dobrej nádeje (kniha pre deti, ktorá vyšla niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia).

Ale sambo môžeme pokojne písať s malým začiatočným písmenom, lebo vlastné meno to nie je. Slovom „sambo“ Švédi označujú svojho životného druha, s ktorým žijú v jednej domácnosti, ale nie sú zosobášení. Povedia toto je môj alebo moja „sambo“. „Sam“ znamená spolu a „bo“ znamená bývať. Takže vlastne hovoria, že toto je môj „spolubývajúci“. A práva a povinnosti, vyplývajúce z tohto „spolubývania“, upravuje zákon.

V podobnom duchu sa hovorí ešte aj o „mambo“ – to sú tí, ktorí bývajú v „hoteli Mama“. A úplne bez zákonnej úpravy.